Čo o nás napísali

1.

Roľnícke noviny  - 23. novembra 1973

Majáky poľnohospodárstva.

Začínali v Juhoslávii.

Martin je nielen v Turci, ale aj - pri Senci. Ten prvý je nádherne sa rozrastajúcim mestom, srdcom rázovitého Turca. Martin pri Senci nieje ani dedinkou, skôr osadou, ktorú aj riadi Mestský národný výbor v Senci. A práve v tejto osade začalo hospodáriť jedno z tých siedmich družstiev, ktoré označujeme ako predvoj kolektívneho hospodárenia na Slovensku. Záznamy hovoria, že v Martine začali spoločne hospodáriť od 1 .januára 1949. K. tomuto oficiálnemu údaju Vám tu však každý pripomenie, že už na jeseň v roku 1948 siali spoločne pšenicu, spoločne pripravovali základy novej úrody.

Tento Martin má však aj svoju ďalšiu zvláštnosť. Nemá vlastne svojich rodných obyvateľov, nemá starousadlíkov. Ale poďme po poriadku...

Kysuce trpeli za prvej republiky veľkú biedu. Živorili aj ľudia v Zborové nad Bystricou, Klubine, Starej Bystrici, či v Riečnici. Práve z týchto dedín sa v tridsiatych rokoch grupovali rodiny, ktoré odchádzali za prácou do cudziny. Nešli však za more , ale do nám bližšej Juhoslávie. Doma predali domy, drobné políčka a za hranicami začínali od začiatku. Ich cesty smerovali predovšetkým do dediniek Ledenik a Bračevci, ležiacich pri mestečkách Našice a Džakovo. Ako sa tam dostali ?

Ich cesta viedla za známymi. Jedna z rodín zo Zborová - Jurinovci - tam mala strýca, nuž išli za ním do Ledeniku. A s nimi sa na dlhú cestu za chlebom vydávali aj ďalší.

Ľudia z Kysúc boli pracovití. Nebáli sa tvrdej roboty, ktorá ich čakala. A ťahali za jeden koniec, neizolovali sa. Ba naopak, všetci sa stali členmi tamojších výrobných družstiev. Takže družstevníčiť začali vlastne už v Juhoslávii...Nešlo o roľnícke družstvá v našom poňatí, ale predsa vidieť, že myšlienka spoločnej práce im nebola cudzia, hneď šiju osvojili. Spájal ich spoločný osud, ktorým bol odchod z rodnej vlasti, spájal ich aj spoločný cieľ - žiť lepšie, dôstojnejšie. A z duše nenávideli krivdu. Chlapi sa pridali v Juhoslávii k Titovým partizánom, aby bojovali za spravodlivú vec. Všetka česť týmto ľuďom.

Vojna sa skončila, nastali dni slobody. Československá vlasť volala svojich za hranicami domov, a tak sa z Juhoslávie rozhodli vrátiť aj naši Kysučania, vyše dvadsať rodín. Darmo, túžba po domove bola veľká.

Vrátili sa v lete roku 1948, ale už nemohli na Kysuce, tam už nemali nič, ani domy, ani políčka. Čakali v železničných vagónoch v Senci. Napokon sa však dočkali a za miesto ich žitia im určili Pálkov veľkostatok v Martine pri Senci. A tu začali hneď na jeseň roku 1948 spoločne siať, aby tento krok potvrdili 1. Januára 1949 vznikom jednotného roľníckeho družstva.

Martin pri Senci dostal pred 25.rokmi teda svojich nových obyvateľov Jurinovcov, Potočárovcov, Mitkovcov, Čepelovcov a ďalších. Presne sa tu usadilo 22 rodín . Za predsedu družstva si zvolili statočného partizánskeho bojovníka Blažeja JURINU.

V spoločnom kruhu sme sa stretli v jesenný podvečer s mnohými družstevníkmi z Martina pri Senci. Pohovorili sme si o ich strastiplnej, ale nie zbytočnej ceste, úprimne, od srdca.

A prvé slovo patrilo manželke niekdajšieho predsedu Blažeja Jurinu, Agnese JURINOVEJ :

„ Ťažko sa nám žilo voľakedy. Vysťahovali sme sa, kúpili sme si trochu zeme, kravičku, aby sme mohli dajako vyžiť. Potom však prišla vojna a ďalšie trápenie.. Blažej bol medzi partizánmi a ustašovci sa začali pomstiť mne. Zavreli ma , bili, kopali, boli suroví. Keď ma pustili radšej som bola celý deň na roli, bála som sa ísť domov."

Agnesa Jurinová, matka troch detí, nerada na tie časy spomína. Aj teraz jej slzy vyhŕkli do očí... Veru veľa si v živote i so svojim manželom vytrpeli. Dnes má 56 rokov, je na dôchodku, ale ešte pomáha v rastlinnej výrobe. Žije sa jej ináč ako kedysi...

„ Mali sme radosť, keď sme znovu prišli do svojej drahej vlasti " pridal sa ďalší z Jurinovcov, Blažejov brat Štefan . „Začiatky tu v Martine boli veľmi ťažké, ale to nás neodradilo, boli sme radi, že sme sa znovu niekde usadili."

„ Naše družstvo začínalo skromne. Stalo sa, že sme i bez výplaty robili. Ľudia však nereptali, ale usilovne sa zapájali do spoločnej práce. Ešte si aj zaspievali, dobrá nálada ich veru nikdy neopúšťala."

- spomína zasa Ignác Potočár, dnes pokladník a skupinár v rastlinnej výrobe.

A čo hovorí najmladší zo spolu sediacich, agronóm a mechanizátor družstva v jednej úlohe Tomáš ČEPEĽ ? „ Od ťažkých začiatkov až do dnešných rokov urobilo naše družstvo obrovský pokrok. V roku 1949 sem prišiel výmer na dodávku 45 q mäsa, dnes ho ročne dodávame až 700 metrákov...

V   prvých rokoch bola ročná hrubá produkcia 600-700 tisíc korún, vlani už 3 200 000 Kčs ! To sú veľké rozdiely, tieto čísla svedčia o veľkých zmenách. Alebo kedysi sme mali v družstve štyri páry koni a jeden traktor, dnes máme štyri výkonné traktory. A to všetko na rovnakej pôde, tej neubudlo, ani nepribudlo."

Zmenila sa aj osada, ktorá sa vlastne stáva aj opeknievajúcou dedinkou. V roku 1953 sa začalo v nej s výstavbou, v roku 1956 sa do nových rodinných domov sťahovali prví obyvatelia. Dnes je tu 32 domov, v ktorých žije 220 ľudí. Domov moderných, aké nachádzame v každej inej dedine. Nechýbajú televízory a ďalšie vymoženosti dnešnej doby. Televízory ? Kedysi v tejto osade ani svetla nebolo, tu líšky naozaj dávali dobrú noc. Martin sa veľmi zmenil. Občania svojpomocne v akcii Z vybudovali školu pre ročníky 1-5, staršie deti chodia do Senca. A viaceré idú aj do škôl ďalej. Deti ľudí z Martina sa dnes stávajú lekármi a inžiniermi. Lekárkou je aj dcéra skupinára Ignáca Potočára.

V   martinskom obchode bola pred necelými dvadsiatimi rokmi tržba 12.000 Kčs, dnes tu ročne odvádzajú až 100 000 korún. A čo tejto osade ešte chýba ? Predovšetkým kultúrny dom., zatiaľ ho nahradzuje škola, ale to predsa len nie je ono.

Martin v Turci je krásavicou, Martin pri Senci sa však tiež nedáva zahanbiť. A to platí aj pre miestne družstvo. Vedie ho Rudolf Novák a družstevníci hospodária na 212 hektároch poľnohospodárskej pôdy, z ktorých je 176 ha ornej. Najvyššie príjmy majú z 10-hektárovej výmery tabaku. V tomto roku dosiahli po 18 q sušiny a to znamenalo celkovú tržbu pol milióna korún. Polovicu z toho tvorí čistý zisk... Obilniny pestujú na 90 hektároch, v posledných rokoch taktiež s výbornými výsledkami. Vlani dosiahli na každom hektári po 45,5 q jačmeňa a 44,5 q pšenice, v tomto roku 40,1 q pšenice, sklamal ich však jačmeň, ktorý sypal iba po 30 q. Úroveň pestovania

obilnín je tu však stabilizovaná a na tamojšie skromné podmienky naozaj vysoká. V živočíšnej výrobe sa orientujú na chov hovädzieho dobytka. Majú ho 120 kusov, z ktorých polovicu tvoria dojnice.

Moderna preniká aj do Martina pri Senci . Prvého januára oslávia tamojší družstevníci štvrťstoročie svojho hospodárenia - a zároveň spoja svoj chotár s družstevníkmi zo Senca. Ľuďom, ktorí stáli pri základoch tohto družstva nieje v tejto chvíli ľahko, pretože osada a polia , ktoré ju obklopujú im za ten čas prirástli k srdcu. Chápu však nevyhnutnosť moderného hospodárenia. Mladí ľudia utekajú do miest, pracovných síl ubúda. A najvýkonnejšiu mechanizáciu si zasa nemôžu dovoliť. Preto to susedské zblíženie sa, ktoré dáva bodku za jednou veľkou kapitolou družstevného hospodárenia v Martine pri Senci.Statočnosť a usilovnosť - to boli vždy vlastnosti Martiných družstevníkov. Doniesli si ich ešte z Kysúc. A nimi chcú prispieť aj k úspechu zlúčeného družstva. Martinčania neprichádzajú do spoločného celku s prázdnymi rukami., ale s aktívami vo výške 1 300 000 Kčs. Tie ďalšie si chcú na obetavej práce.               

                                                                                                                                                                          Michal ŠTEFÁNEK

2.

Roľnícke noviny 6.júla 1984

A zem sa pohla

Senec je mestečko známe nie­len západným Slovákom, ale všet­kým, čo sa tu zastavujú pri letnom putovaní k moru. Ľudia dnes ako vtáky idú za slnkom. Možno v týchto chvíľach je tu štvrtina Bratislavy, roztrúsená po vyše 200 hektárových bagroviskách, ktoré tak vznešene nazývame Senecké jazerá. V záplave letného slnka si málokto z rekreantov čo len spo­menie, že tu žili ľudia už v dobe bronzovej. A neďaleko v Páci smerom na Pezinok z lietadla mô­žete zazrieť ako sa zem belie presne do tvaru obdĺžnika. Nežili tu mimozemské civilizácie, je to rím­ske opevnenie. Slovania tu zložili kosti v kostrovom pohrebisku v ôsmom storočí ako v dizertá­ciách píšu archeológovia a historici. V starej listine sa po prvý raz spomína prapredok mena Senec v roku 1252, ale to ešte v znení Zemch. V 15. storočí sa tu čulo predávalo a kupovalo. Trhy boli široko-ďaleko známe a navšte­vované. Áno, Senec je oddávna centrom roľníckeho života. A v ro­ku 1763 tu dokonca otvárajú sláv­ne Collegium Oeconomicum. Ešte nie je pre roľníkov, ale pre hospo­dárskych úradníkov vtedajšej štát­nej správy

CESTÁR PREDSEDOM

To až v neskoršej dobe tu bý­valý cestár a prvý predseda ONV Jan Janík vybavil meštianky aj pre roľnícky ľud. Okres sa ustavil 13. 2. 1949, ako mi to z hlavy a presne tento čulý starček, býva­júci osamote v Pustých Úľanoch, bol nedávno povedal. Zaviedol ma k nemu dnešný riaditeľ Štátneho majetku s čestným názvom Československo — sovietskeho priateľ­stva, Štefan Matejčík, vzácna kro­nika všetkých tých pohnutých čias, keď sa doslova ,,zem hýbala" a s ňou i dejiny ľudí žijúcich na nej. Jan Janík si s hrdosťou zaspomí­nal na tie časy: ,,Áno, bol som cestárom a zahŕňal som diery pri Tárnoku, keď pre mňa prišli. Za­stali autom, aby som s nimi išiel.

Boli dvaja Vraj som kandidátom na úrad predsedu okresu. Reku, aspoň sa preoblečiem. Počkali ma a potom ma odviezli najprv na ÚV KSS. Celu noc som študoval päť­ročný plán. Ale nielen podľa novín, ale aj podľa obcí, lebo to bolo vtedy najdôležitejšie. Vyhrávala dychovka z Povereníctva vnútra a tiež zo Šarfie - dnes Blatné. V Senci v Sokolovni to bolo A hneď po voľbe dali slovo mne a čo som naštudoval, som aj po­vedal a tak sme sa dali do budova­nia v prvej päťročnici Dali ma na dva týždne do Trenčianskych Tep­líc na školenie a dosť Najprv sme ustanovili komunálne služby. Po­tom sme zakladali JRD. Ale to som už mal dobrú školu z čias keď som bol predsedom Roľníckej ko­misie v Pustých Úľanoch. Bolo to ešte v roku 1945. Bol som aj predsedom strany, ako predvojno­vý člen. Bolo nás 160 členov. Kolónia, čo sa tam ešte takto me­nuje, to sme my parcelovali. Fundištia sme pridelili sto ľudom. Bolo sto lósov a každý si vytiahol kde sa mu ušlo. Aj meštianku som ja vybavoval. Išiel som na Povere­níctvo školstva a kultúry, spisova­teľ Fraňo Kráľ tam bol kádrovník.

A Novomeského som poznal keď ešte učil na Dorkaple. Ale sekre­tárka povedala, že tam nie je. Fraňo Kráľ mi kázal počkať. O chvíľu prišiel súdruh Novomeský. Pozrel sa do notesa a určil si termín na 13. mája. Tak sme sa pripravili. Už sme vedeli, že meš­tianka bude, ak on príde na sláv­nosť. Chodievali priamo medzi nás. Tak sme mu dali slovo.

Súdruh Novomeský mal taký príjemný a dojímavý hlas. Hneď si všetkých získal, lebo najprv hovo­ril o politike. Nakoniec prešiel k meštianke. ,,Čo robiť?" dal si rečnícku otázku. ,, Viete koľko meštianok otváram od prvého septembra? Päťdesiat. A všetky sú už vydané Ale bude aj tu meštianka!", povedal po chvíľke, keď videl, že sme zostali sklama­ní. A pridelil nám ju. Potom sme zakričali hurá a dychovky začali hrať. Dychovky boli vtedy najlep­šia kultúrna vložka. Súdruh Novomeský s nami pretancoval do je­denástej hodiny. Ľúbil sa poveseliť. A preto, že som vedel všeličo vybavovať, som sa aj stal kandidá­tom na predsedu okresu. Pred vojnou som bol aj vo Francii na robotách. Kým bolo treba vybavo­vať, mi tie moje cestovateľské školy pomáhali. Ale družstvá sme sami nevládali založiť. Chodili k nám agitovať aj z povereníctiev. Hneď po Martine sa prvé ustanovi­lo v Čataji, tretí typ. To ešte súdruh Okáli otváral. O druhej po polnoci sa ustanovilo a o tretej po polnoci vzniklo JRD vo Veľkom Grobe. Tam bol zasa na otvorení súdruh Martanovič, ako predseda kraja. Rozdali lístky a každý mal napísať rímsku číslicu, za aký typ družstva je. Bolo 170 lístkov s tromi palička­mi a 9 s jednou paličkou. Ale na niektoré vraj museli pripísať čiarky už za predsedníckym stolom. Tak sa hovorilo. Museli vzniknúť druž­stvá, lebo ničoho nebolo a mestá sa rozrastali. Všetko bolo na lístky a my komunisti sme všetko vsadili na výživu národa..."

Ej, ktože by dnes v lete na také veci myslel? Ale jesť sa chce dob­re a piť ešte lepšie, príjemnejšie. A na všetko toto dnes treba zložitý systém prvotnej a spracovateľskej výroby. Už ju máme. Už vieme ako na to. A práve preto by sme si mali pripomenúť aj roky, keď to také jednoduché nebolo. Ani v Senci, hoci tu bolo centrum okolitého roľníctva a fungovala tu aj jedna z najmodernejších strojnotraktorových staníc.

Vidno ju hneď povedľa dnešnej odbočky z diaľnice pred vstupom do mesta. Vždy sme sa v nej my, novinári zastavovali, keď sme chodievali na služobné cesty písať o poľnej i farmárskej výrobe. Koľ­ko sme sa len napísali, nafotogra­fovali o každom iniciatívnom poči­ne. A neboli to ani na dnešné časy zanedbateľné pracovné úspechy, hoci rekordami už ani zďaleka nie sú. V starom bloku mi padol zrak na výstrižok zo Smeny z apríla roku 1953. To vtedy ešte fotogra­foval Alexander Prandl: večne sa mu v kabele zamotala cesnaková klobáska a fotoblesk. Vždy jej kú­pil aspoň kilo bez lístkov u známe­ho mäsiara na počiatku cesty, aby sme nehladovali. Vyfotografoval mi vtedy Rudolfa Krištofca, vedú­ceho farmára na hospodárstve Fajdal a vedúcu čaty mladých dojičiek, krásavicu Annu Ružičkovú. Táto čata mladých dievčat zvýšila denný pôdoj na zverenú dojnicu zo 6,8 na 10,8 litra a týždenne tým zvýšili dodávky do Bratislavy o 1176 litrov, čo-ako som dôstojne v novinách vyratúval, bola týžden­ná spotreba pre vtedajších 250 detí. Peniaze sme práve začali mať nové, ale zástupy pred mliekarňami, kde sa pred dverami čapovalo priamo z kaniev dodaných zo štátnych majetkov a okolitých družstiev, bývali ešte staré. A naj­mä dlhé, predlhé. Neraz sa po­sledným matkám v rade neušlo a rozhnevali sa, že si do radu stali aj také, čo doma nemajú malé deti. A to vtedy bolo, akosi neetic­ké. Nuž a v tom čase zväzácka čata Anky Ružičkovej, v ktorej boli Ľudo a Martin Chren, Marka Renáková a ďalší, začala so zvyšova­ním pôdoja. Takýmto úspechom sa tu nemôžu pochváliť ani dnes. Od dva a pol tisícky kráv nadoja 8 miliónov litrov mlieka. To je síce úctyhodné číslo, ale priemerný denný pôdoj je len 9,14 litra. I keď v roku 1983 pridali na každú kravu o 222 litrov mlieka, predsa len najmä vo Veľkom Bieli a na mliečnej farme v Senci majú čo doháňať za tradíciou, ktorú založili zväzáci Anny Ružičkovej.

Pravda, majetkový kolos, ktorý dorába za 50 miliónov rastlinnej a za 51 miliónov korún živočíšnej produkcie nemôžeme zrovnávať s niekdajšími drobnými farmami. Lenže aj materiálnych nákladov majú viac intenzifikácia pokročila. Ibaže čo ako sa snažia, potraviny nie sú ako módne výrobky, renta­bilita sa pohybuje pod sedem ko­rún zo sta korún tržieb a to nie je na seneckú pôdu veľa. Ale veď inde majú ešte menej? Nie! Utešovanie tu nepomôže. Senec a jeho okolie boli priveľmi vzorovou baš­tou kolektivizácie, aby sme sa ute­šovali s priemerom. Priveľa sa tu bojovalo o každý hon pôdy, kým ju mali ľudia pevnú pod nohami, kým ju mali pre seba a pre všetkých rovnako. Za všetky príbehy nech hovorí osud Kysučanov v Martine pri Senci.

KEĎ SA BUDUJE STARÁ DEDINA

Ale o nich by sme mali začať počnúc rodiskom. Pochádzali zo Zborov a zo Starej a Novej Bystri­ce, Klubína a Riečnice. Vlastne všetci sú z okolia dnešného mú­zea Kysuckej dediny, od Vychylovky, ktoré tu vyrastá ako skan­zen starého života. Začalo sa to akciou Záchrany lesnej železnič­ky. Úvraťová trať, také čudo. Moh­lo vzniknúť len na Kysuciach v kra­ji nekonečných lesov a lacných chlapských rúk. K ním pridali, ešte v čase prvej svetovej vojny, lacné ruky zajatecké a čoskoro zvážali drevo ako po rebríku. Zo svahu na svah šibovali rušeň, až zviezli smrekové kláty do Novej Bystrice. Na sedemsto osadách okresu Čadca sa nepodarilo tento starý život ani len na ukážku udržať pre potomkov a tak ho sústredili do múzea. A veru, nestavia sa lacno. Každý trám treba preveriť a za­konzervovať, zložiť chalupu podľa projektu. Táto stará dedina stojí našu spoločnosť mnohonásobne viac ako nová dedinka Kysučanov pri Senci. Taký prišiel čas, treba stavať i staré dediny, nielen nové.

Uprostred mája som tu už na­šiel 22 objektov a medzi nimi aj roľnícky mlyn. Čo sú aj polia na Kysuciach skúpe pre raž a už takmer nehostinné pre pšenicu, vodný mlyn tu mala každá dedina a poniektoré aj dva-tri. O tie núdze nebola. Mlečmi boli najmä sezónni robotníci, zomieľali výžinok juhu. A keď nebolo čo mlieť, pílili drevo. Vlani sa prišlo pozrieť na to čudo (zo železničky zostalo však iba torzo) vyše 15 tisíc návštevníkov a pritom z tucta štátov sveta. Ko­nečne je čo obdivovať aj na Kysu­ciach. Konečne putujú výletníci sem a nie z Kysúc do sveta, za chlebom. Povzbudení Kysučania, po skromných začiatkoch, majú v pláne vystavať ešte asi pol stov­ky objektov a každý v priemere bude stáť milión korún. Je to pre­pych? Môžme dať toľko investícií do starého života? Isteže je to potrebné, ak chceme novej gene­rácii zachovať čo-to z minulosti.

Ale do Vychýlovky - múzea pri Novej Bystrici, kde potok vyciera skalné prahy - patrí aj náš príbeh o Kysučanoch, čo sa vybrali kedy­si až do Osjeku v Juhoslávii hľadať zem, aby mohli vykonávať odveký roľnícky údel, orať, siať, žať a mlieť zrno a hotoviť chlieb. Nebolo toho tak veľa čo chceli A predsa ich osud šibal z miesta na miesto a neváhal im osoliť i skromné zemča. Po jednom, po dvoch od­chádzali, ale domov sa navracali húfne. Mohli sa usadiť, získať občianstvo, veď si ho zaslúžili, poda­jedni, aj odbojom proti fašistom.

Blažej Jurina, ktorý mal dvanást jutár zeme v Ledeníku, si vyslúžil hodnosť kapitána a ako komisár zvláštneho oddielu stal sa zásobovateľom armády samotného Jozipa Broza Tita. Keď si chcel neskôr získať na zhromaždení v Senci úctu, pripäl si vyznamenania, že sa mu všetky ani na kabát ne­vmestili. Po februárovom víťazstve v roku 1948 aj do Juhoslávie doľa­hol víťazný hlas nášho robotníctva a roľníctva. V Belehrade prednie­sol k Slovákom reč súdruh Gottwald. Neskôr delegáti rokovali s Jánom Masarykom na veľvysla­nectve už priamo o ceste domov: „Pro Čechy místa máme, pro Slováky ne, ale kdyby ste chtěli do Čech, můžete!!" Spomína si Šte­fan Škorvaga na jeho slová. Zavo­ňala im domovina a na jar už boli na presídleneckom úrade pýtať majer. Prisľúbili im kaštieľ vo Veľ­kom Bieli, aj zeme do chuti. Ale ktosi mocný ešte stál za tým príde­lom aj po Februári a nedostal sa im. A oni už pritiahli aj s rodinami a s osivom a poniektorí mali aj kravy a kone.

Bol to veru kuriózny prípad. Na stanici v Senci trinásť týždňov stál vlak s rodinami dychtivých roľníkov po obrátaní zeme. Mali kone, dvadsaťšesť kráv, osivo aj krmivo. Chceli sa kdesi usadiť a začať nový život, dôstojný a modernejší ako bol ten prežitý pred vojnou. A zem tu pri Senci voňala tak tuho a tak zvláštne. Skvelá zem. Šli jej pýtať na úrady: ,,Zeme dajte!" Ze­me, a kde bývať. My sme nie takí, prídu - pobrbľú - ujdú. My zostaneme."

Na niektorých miestach ešte prideľovanie nešlo hladko a Kysu­čania museli ísť ,,vyššie". Nako­niec sa ich veci ujali povereník vnútra Okáli a tajomník Jednotné­ho zväzu slovenských roľníkov Rendek a pridelili im nájomný sta­tok, Ing. Palku v Martine pri Senci. A keďže sa už robili prípravy na začiatky kolektivizácie, navrhli im, aby pôdu ani nedelili. Nuž zem by niektorí boli radšej mať, ak toto slovo vie presne vyjadriť ten vzťah niekdajšieho Kysučana k zemičke. Čo však povie Jurina? A Blažej Jurina povedal - nedeliť. Čoskoro ho potom zvolili za predsedu prípravného výboru a Štefana Škorvagu za podpredsedu a ešte v tú jeseň 1948 roka siali spoločne. Pomohla im aj Okresná rada druž­stiev v Senci, ktorá riadila strojové družstvá a najmä im pomohla ich neúnavná túžba usadiť sa, zahryz­núť sa do zeme a ovládnuť ju. Hoci vtedy tam bol iba kút, čeľadinec a dosť. A v čeľadinci bývali ešte deputátnici, ktorých nemohli a nechceli vysťahovať. Bývať ne­bolo kde. Skoro všetci bývali v su­šiarni tabaku. Pre dve-tri rodiny odhlasovali aspoň po jednom kú­te. Aj povaly sa na maštaliach prerobili, prehradili a obývali.

PO KOLESNICI

V období kolektivizácie som prešiel mnoho poľných ciest, ba nemálo z nich bolo aj kolesníc. Kolesnica, aby som tento termín uviedol na správnu mieru, je akýmsi prvým stupňom poľniačky. Nemá ani chrbát vyštrkovaný, ani tu sedliaci ešte nevyviezli z roli vydobytého kamenia Kolesnica je akási prvobytná cesta, onen prvý pochod po zemi. ktorým sa vydal človek na prieskum Jej zvláštnos­ťou je, že ju vykonali vozom. Taká kolesnica viedla sprvu aj do Marti­na pri Senci. Dnes je tu už síce asfaltka, ale už to nie je samostat­ná obec, ale osada mesta Senec. Vlastne aj prv bola samostatnou len vďaka tomu, že na nej ubiehal samostatne roľnícky život - aby som bol presný - dvadsaťosem kysuckých tulákov za pôdou. Tu našli svoju postať, tu sa upokojili ich nátury, tu zahlobili kôly na zakotvenie svojich smelých nátur. Tú, na jednej z najvoľnejších de­dinských ulíc, aké som kedy videl. Mala by sa nazývať Ulicou nádeje. Stavali ju, akoby časom tu malo hučať mesto. Určite nie preto, že by chceli čím ďalej jeden od dru­hého žiť, veď ich osudy boli k sebe natoľko prirastené... Je to ulica dvadsaťšesť metrov široká, uprostredí nej ide vyhradený pás zele­ne ako pri dobre plánovanej diaľ­nici a samozrejme sa delí a to nielen na dva pásy, ale ešte i na týchto pásoch je miesto pre dve vozidlá. Tak perspektívne tu vy­meriavali hlavy rodín svoju budúc­nosť.

Podľa zápisnice, ak ide o práv­nu otázku vzniku JRD, vznikli od 1.1.1949. Ale po pravde, idea jeho vzniku sa udiala za zvláštnych okolností, o ktorých by ešte raz bolo treba napísať dlhý a drama­tický priebeh. Vždy, keď tento prí­beh píšem, použijem nové a nové skutočnosti. Aj pred týmto písaním som si znova zašiel do tejto časti Senca, medzi dubové hory, nav­štívil som aj ako dlaň veľký cinto­rín, lebo aj ten si dožičili len pre seba, akýsi samostatný, akoby navzdory okolnostiam a mestu. Tu má aj vodca komúny Blažej Jurina dva metre štvorcové dobrej, čier­nej zeme od 28. 12. 1969. A po­vedľa stojí dvadsaťosem domkov - pomníkov, škola, ihrisko s rozlo­hou mestskej jednoty aj s bežec­kou dráhou a prekážkovou stenou pre brancov.

Ale všetko je akosi zabudnuté, ak nemám použiť slovo spustnuté. Dovtípil som sa: Mlaď sa rozute­kala do sveta. Po ulici len kde-tu prebehne fafrnok. Poväčšine tu sídlia pôvodní občania, aktéri jej založenia. Nuž a zo starej roľníckej občiny mi na rozhovor zostali len Štefan Škorvaga a Ig­nác Potočiar. Už obidvaja odo­vzdali predne izby mladším a utiahli sa do svojich stareckých komôr, ale stačilo povedať o čo ide a rozvraveli sa o tamtých časoch, ako by sa ešte na ich večne zabla­tenom námestí rozťahovali dva-tri páry družstevných traktorov. Lebo už ani traktorov tu niet.

KOMÚNA

,,Všetko vykonávali spoločne. Dobré na tomto družstve bolo aj to, že za celý čas nebolo preplatkové. Vždy dosiahli aspoň desať­korunovú pracovnú jednotku a k tomu naturálie a nejaké doplat­ky. Nebolo im treba organizovať brigády," zaspomínal si na Ky­sučanov dnešný riaditeľ Štátneho majetku v Senci Štefan Matejčík. Zvykli si už tak robiť. Neotŕčali dlane: dajte! A tak postavili aj domy, a ani sa nestarali, že sa o nich ešte nerozhodlo na úra­doch. Predseda družstva Blažej Jurina staval prvý. Aby sa iní ne­báli. Veď im kde-kto chodil naho­várať, vraj nie je vaše, majerské je. Ktovie, či vám to nechajú. Ani dedina tu vraj nie je plánovaná. Jedného dňa chlapi vidia: Jurina kope základy. Poškriabali sa za ušami aj oni, zastali si tiež na fundištiach.

Bolo to v päťdesiatom tre­ťom..."

,,Boháči ste neboli, pôdy ste mali po päť hektárikov na rodinu. Odkiaľ ste vzali dedinu, maštale?" - pýtam sa v jednom z tých do­mov, už zabývaných, s vyrastenými stromami. „Potrápili sme sa," povedal mi vyše sedemdesiatroč­ný Štefan Škorvaga. „Tehlu sme pozháňali, to zo Senca, z Pezinka i zo Šenkvíc. A dovoz? Všetci sme chceli bývať, nuž sme sa aj o do­my starali ako nejaký stavebný podnik. Všetko spoločne. Tak sme pochopili JRD. Aj miešačku sme zakúpili za družstevné. A v roku 1954 sme ôsmich poslali na brigá­du k Čiernemu Váhu. Zapracovali sme sa všade. Aj v murárčine, aj v hore. Vývraty z sušice sme kre­sali a kým ostatní robili na poli, priviezli sme tristo kubíkov dreva. Všetci dovedna, ako vravím. Ešte nám aj pílu dali na dôvažok. Však sme si ju zarobili. Nuž, pílu sme mali, tak sme robili. Odtiaľ je tá dedina."

Prešli sme ju potom ešte raz krížom-krážom. Od bývalej školy až po vodáreň a od vodárne až po školu.

,,A ešte sme si aj pri práci zaspievali," spomína si na tie ťaž­ké časy Ignác Potočiar. Ale na staré časy vedia spomínať aj mladší. Agronóm Tomáš Čepel pred zlúčením so Sencom vyrátal: ,,V roku 1950 prišiel výmer na dodavku 45 q mäsa. Dnes ho z tej istej pôdy dodávame 700 metrá­kov, z 212 ha pôdy, z toho 176 ha ornej." V poslednom roku pred zlúčením utŕžili tri milióny a dvesto tisíc korún. Trištvrte milióna mali na prevádzkovom fonde, keď sa zlúčili so Sencom. Na svadbu šli, ako to zvyknú len chudobní Kysu­čania; s plným košom Tohto dňa už sa Blažej Jurina nedožil. Zo­mrel uťahaný prácou a chorobami a trochu i nedocenený. Bol to svojrázny človek a charakter mu vtlačila doba, v ktorej žil. Raz mu i stranícku legitimáciu odňali a v ktorúsi žatvu, keď okres Senec súťažil o prvenstvo v nákupe obilia ho i posadili do chládku. Celé družstvo prišlo na dvoch vlečkách po neho. Išla totiž búrka a oni mali mlatovisko na roli, iba povalcované a popolievané vodou, aby sa chytila kôra. Zrno stálo na kopách, vriec nebolo a tu Jurinovi vošlo do hlavy, že jedinou záchranou bude rozdeliť tu kopu na pracovné jed­notky. Poznal on dobre svojich rodákov, vedel, že takto ani kilo nezmyje dážď po roli. Aj tak bolo. Odrazu sa našli aj vrecia aj obáracie koryta aj dieže a vedrá a pšeničku ubytovali hoci aj v prednej izbe.

Pšenička v Martine bola za­chránená. Taký bol komunista Blažej Jurina: sverepý. Ale v genéze jeho života to bolo už dávno pevne narysované - pozdvihnúť život ľudí a chudobným dať pôdu. A pre takých je miesto pri Senci, pri jednom z dávnych centier roľ­níckeho života, ako stvorené!

Jozef Dunajovec

3.

Z HISTÓRIE OKOLIA MALÝCH KARPAT

Slovanská lokalita - Martin pri Senci

    I keď dnes spomeniem dávno zaniknutú stredovekú lokalitu, miesto, na ktorom postupne vznikal čulý občiansky a v ňom aj cirkevný život, má to svoje opodstatnenie. Priestorove možno za miesto niekdajšej osady označiť aj "Svätomoravský les pri Senci". Tu uprostred hlbokého lesa na dolnom úpätí Malokarpatského pohoria, zvažujúceho sa do širokej seneckej roviny, vznikla v ranom stredoveku osada ako benediktínske patrocinium. Podobných patrocinií bývalo v minulosti viacej, ale "svätomartinské" bolo najrozšírenejšie ako votívum na významnú osobnosť. Takéto osady, zakladané ako patrociniá, vznikali obyčajne na starých hradiskách a miestach starého slovanského osídlenia. Martinský les mohol byť v dávnej minulostiaj miestom staroslovanského pohanského života.

    A práve preto tu na tomto mieste mohlo vzniknúť cirkevné patrocinium v takzvanom kolonizačnom období a to medzi rokmi 1150 až 1250. Dôkazom toho sú archeologické a historické poznatky.

    Osada Martin pri Senci /prv Svätý Martin/ s kláštorom benediktínov je písomne doložená v roku 1409, pravda už vtedy ako dobre prosperujúca, hoci rozsahom neveľká. Potvrdzuje to aj archeologický výskum zaniknutej lokality. V listinách vystupuje pod názvom Zenthmartin. O lokalite je len niekoľko skromných správ. V roku 1450 je podaná sťažnosť ku královi Matejovi, že Michal Orság z Guty a Valentín Temeskozy z Jelky, veliteľ bratislavského hradu zobrali z kaplnky v kláštore Sv.Martin cirkevné rúcha.

    Doba zániku tejto vzácnej historickej lokality nieje presne známa. Ale zdá sa, že mohla zaniknúť pri tureckom ťažení v roku 1663, kedy turecké voje tiahli od Jelky cez Kráľovú pri Senci, cez Senec hore smerom k Sv.Juru a Pezinku. Vtedy historicky podložene zaniklo na okolí Senca niekoľko starobylých osád ako boli Krmeš, Dyaki, Bosek, Peschen, Milenta a stará hospodárska usadlosť Amsterodam, neskorší Červený majer.

    Ešte donedávna bolo vídať na spomínanom mieste v Martinskom lese kamenné základy kláštora, kostolíka a rádové pohrebisko. Azda bližšie údaje by bolo možné objaviť v Panonhalme, kam Sv.Martin voľakedy cirkevne patril.

    Dnes, keď idete smerom zo Senca do Trnavy, hneď za benzínovou pumpou je doľava smerovka Martin. Na mieste starej slovanskej lokality je miestne smetisko, pod časťou záhradkárska osada a pod časťou autostráda. A vďaka stavaniu autostrády boli urobené prvé archeologické výskumy.                                                                                                                                                        

                                                                                                                                                    Peter Minárik           

4.

Stredoveké osídlenie v Senci, Svätý Martin

(Arch Slov. 56 / 2, 2008, 293-339)

Stredoveké osídlenie v Senci - Svätý Martin. Multikultúrne miesto sa nachádza na skok od Senca, vo Svätom Martine, kde bol vykonaný archeologický prieskum.. Jeho centrálna oblasť sa rozprestiera na 450 m2, kde boli vyhĺbené sondy v rokoch 1976-1978. Dvadsať dva zo štyroch základných prvkov kategórie osídlenia bolo datovaných do raného a vrcholného stredoveku. Jedná sa o štyri napoly potopené byty, tri neznáme zapadnuté ekonomické stavby, tri jamy –silá ,sedem skladovacích nádrží, dve vonkajšie klenuté pece, dve ohniská a priekopa. Vykurovacie zariadenia boli súčasťou napoly potopených bytov. Jamy na ukladanie obilnín boli rôznych tvarov, rozmerov a hĺbky. Jedna z vonkajších pecí bola postavená z lomového kameňa v dome  z ílovitej hliny.. Nálezov hmotnej kultúry je nezvyčajne málo. To isté platí pre keramické nádoby. Väčšinou sa jedná o nádoby, zásobníky a zriedka misy. Tvary ich okrajjov a ryté motívy výzdoby nám ponúkajú dve riešenia rozdelenia časových období. Prvý horizont je datovaný do mladšej doby Veľkej Moravy od konca 9. až začiatku 10. storočia. Ďalší horizont pochádza z vrcholného stredoveku, patrí medzi 11.-12 storočie. V zbierke nálezov chýbajú tie, ktoré preukazujú kontinuálne osídlenie miesta. Výsledky rozborov preukázali prerušenie  osídlenia medzi dvoma chronologickými fázami. Nízke množstvo zvieracích kostí bolo odhalené v sídliskových objektoch, a všetky patria  domácim zvieratám. Kosa, ktorá  sa tu vyskytuje, je nepriamy dôkaz o chove zvierat. Ílovité praslená sú dôkazom výroby priadze doma. Takisto sa našli aj dve plavidlá. V jame, ktorá slúžila ako silo bola nájdená  kostra dospelého muža. Ani dôvod jeho smrti a umiestnenie v sile, ani to, prečo nebola táto osoba pochovaná na pohrebisku obce nie je známe. Hľadaný hrob pre členov miestnej komunity nebol nájdený blízkosti osady.

                                                                                                                                         Milan Hanuliak

5.                                                    Letopisy miest a obcí

     Súčasťou mesta je osada Svätý Martin, ktorá sa rozprestiera hlboko v lese smerom na Trnavu. V ranom stredoveku sa na tomto mieste nachádzal benediktínsky kláštor, ktorého existenciu donedávna sprítomňovali ruiny a pozostatky starých múrov. Našim cieľom v osade však nebola stredoveká pamiatka, ale skládka tuhého odpadu vybudovaná neďaleko autostrády za spoluúčasti rakúskeho partnera. Obrovská jama je vystlaná pevnou nepriepustnou fóliou, ktorá chráni okolitú pôdu pred znečisťovaním a dažďovými priesakmi. Skládka denne pohltí sto až dvesto ton odpadu z mesta a jeho okolia. Predpokladaná funkčnosť skládky je štyridsať rokov, postupne však bude musieť zabrať ďalšie plochy.

    Pravdepodobne málokto si uvedomuje, že Senec sa nachádza na jednom z najkrajších území pod Malými Karpatami. Na túto skutočnosť nás upozornili poľovníci. Ich združenia Hubert, Poles a Svätý Martin sa už dlhší čas snažia spravodlivo si rozdeliť poľovný revír pozostávajúci z 1600 hektárov lesa a poľa. Poľovníci sa, žiaľ, doteraz ešte nedokázali dohodnúť na pravidlách užívania tohto územia a tak je revír, na škodu veci a krásnej prírody, ponechaný sám na seba.

                                                                                                                                Ľubica CHRIAŠTEĽOVÁ